Horčičné zrnko |
"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32) |
---|
|
ŽIVOT VO SVETLE VIERY
Významný mystik a mysliteľ 20. storočia Thomas Merton (1915-1968) v mladosti sympatizoval s ideami komunizmu a cítil sa ateistom. Ako 23-ročný sa stal katolíkom a o tri roky neskôr vstúpil medzi mníchov trapistov. To už ani jeden z jeho rodičov nežil. Keď raz prišiel za ním do kláštora na návštevu jeho mladší brat, zrazu v oboch ožili spomienky: „Naše životy, naša rodina, dom a domov...“ Bola to predovšetkým spomienka na dom starých rodičov, ktorí po smrti ich matky prevzali zodpovednosť za výchovu detí. O tomto období Merton hovorí: „Dom, ktorý vybudovali moji starí rodičia, s chladničkou stále plnou, s kobercami vždy čistými, s pätnástimi časopismi na stole, s autom v garáži, s papagájom na stene – to všetko bolo symbolom života, ktorý im nepriniesol nič iné než zmätky, úzkosti, nedorozumenia a záchvaty hnevu. Bol to dom, v ktorom naša stará matka sedávala denne celé hodiny pred zrkadlom a vtierala si studený krém do pokožky, akoby mala ísť do opery. Ale to bolo všetko – len vysedávala so svojimi snami medzi kelímkami a masťami... Na to všetko sme my, mladí, reagovali tým, čo nám naša generácia mohla dať – skončili sme v kinách, v lacných, zle osvetlených kaviarňach alebo v hlučných reštauráciách, plných chrómu a svetla.“ „Je možné vôbec žiť šťastie bez viery?“ pýta sa ďalej Merton. „Iste, človek aj bez nej môže riadiť auto, čítať knihy, zbierať známky, študovať a fotografovať. Takto som to robil ja a takto to robil aj môj brat. Ale len viera dala nášmu životu zmysel. Aj môj brat sa dal pokrstiť. A o niekoľko mesiacov zomrel ako pilot vo vojne...“ Vážme si dar viery, lebo dnes je to už na mnohých miestach sveta devíza veľmi vzácna, ktorú treba starostlivo chrániť a sústavne v sebe zveľaďovať! |
|